Text in Slovak - Artidomus

Go to content

Main menu:

ABOUT ME
"Všetko hodnotné je bezbranné" (2016)
Autora: Heinz  Brüderle
Pro knizka: "Luctor et Emergo"
 
Jedinečnosť vízie a životného postoja Walthera Smeitinka-Mühlbachera tkvie v plnom nasadení, zaangažovaní sa za všetky expresívne diela, ktoré vyplývajú z funkcie, obsahu a vyjadrenia jeho umeleckej činnosti. V jeho prácach sú zrejmé dve tendencie: ako prvá  na začiatku je intelektuálna potreba, a potom čisto kreatívne /podvedomé sklony. Obe tieto charakteristické črty sú poznamenané jeho vášnivosťou, angažovanosťou a inštinktívnym pracovným postupom, sú ako prívaly túžob, ktorými sa usiluje vizualizovať dramatickosť života.
Už v mladosti sa rozhodol doslova vyčleniť od všetkých umeleckých vplyvov výberom odľahlých miest pre svoje ateliéry, ďaleko od husto obývaných miest. Dlhý čas pracoval v Rijswijku v oblasti Betuwe (Holandsko), v Groesbeku-Wyleri (Holandsko), vo Wilheringu (Rakúsko) a momentálne pustovníči vo vodárenskej veži vo Wolfheze (Holandsko) a zároveň v obci Přištpo na Morave (Česko). V úplnom odlúčení pracuje v úplnom tichu a sústredení so zápalom na svojich dielach. Usiluje sa vyhnúť náhlym zmenám, často zapríčinenými nechcenými vonkajšími zásahmi.
V rannej mladosti mu otec vštepil prísnu pracovnú morálku, za čo mu je teraz veľmi povďačný.
„Rovnako ako v morálke nie je slovo ničím a čin (skutok) všetkým“ (Joseph E. Renan), lebo v skutočnosti stojí nejedného umelca veľmi veľa úsilia, skúšania a času, aby dosiahol zručnosť, ktorú nezaujatí prisudzujú prirodzenému talentu. V tichu a v skryte svojich ateliérov môže Walther Smeitink-Mühlbacher pociťovať previazanosť s minulosťou, prítomnosťou i s tým, čo ho možno ešte čaká. Neustálym vyhľadávaním tejto naročnej pozície je schopný plynulo pokračovať na svojich prácach bez toho, aby toto vcítenie sa do samého seba a do svojej podstaty, prerušil.
Jeho zámerom nie je nič viac a nič menej, než nám umožniť nahliadnuť do hlbšej, často mystickej stránky hmoty, aby nás posunul k novému prežívaniu našej existencie. Rozdiel medzi uchopiteľnou (hmatateľnou) skutočnosťou a jeho abstraktným dielom je často taký značný, že u mnohých divákov autor pociťuje pochybnosti; takže rieši i otázku, či v tejto úlohe uspeje?
...... panensky biele plátno musí byť „pošpinené“, ale tento čin je bojom plným pochybností, neistoty a vnútornej rozpoltenosti, ktorý však vedie k nevyhnutnému prvému maliarskemu ťahu. Zo spoluúčinkovania materiálov, farieb v subtílnych odtieňoch, švíkov na vlastnoručne ušitých plátnach a rôznych svetelných uhlov, vzniká premenlivá rôznorodosť, ale aj homogénny dynamický celok. Vplyv svetla je zrejmý už z prvej vrstvy podkladu a je vrstvu po vrstve včleňovaný do textúr hmoty. Vrstvy hmoty, laku a farby sú postupne starostlivo nanášané a v procese tvorby narušované chemikáliami, vyhladzované, odierané, impregnované a olupované. Čiastočne obnažuje spodné vrstvy, ale necháva nás v napätí, či tak odkrýva zlomky z minulosti alebo otvára priezor do toho, čo je nám ešte neznáme. Povrch jeho obrazov je vždy krehký, akoby poškodený a jeho plastickosť a štruktúry vyžarujú - prv akoby nám chceli okamžite prezradiť svoj význam - čistú autorovu svojráznosť.
Hmoty, s ktorými pracuje, vynachádza často sám a pretvára ich do akejsi „prebiotickej polievky“, v ktorej všetky ingrediencie stratia svoje pôvodné vlastnosti, takže celá táto hmota dostáva nové poslanie. Autor chce svoje myšlienky vizualizovať pokiaľ možno v najčistejšej podobe a otvoriť nám veľkú náruč estetickej krásy.
Táto komplexná vnútorná túžba zhmotniť svoje predstavy je súčasne hľadaním vlastného výrazu hmoty, pričom nenecháva nič na náhodu. Jeho diela sú výsledkom trpezlivého hľadania spôsobu, ako zjednotiť kontrastujúce prvky. Každý pohyb, každá ryha, každá ruptúra i receptúra použitej masy a každá vrstva farieb pramenia z jeho vnútorného priania zlučovať zmyslové bohatstvo obrazu do jedného celku. Tento proces doviedol k osobnému obrazovému jazyku a k extrémnej redukcii použitých obrazových prostriedkov. Jeho ikonografia sa od prvopočiatkov Smeitinkovej umeleckej dráhy obmedzuje na jasné geometrické tvary ako povedzme obdĺžnik, štvorec, kruh, hviezda, kríž a na určitý počet vlastných štylizovaných tvarov. Všetky sa vyvíjali do rozoznateľnej výraznosti, pričom sa zo spodných vrstiev vynárajú zlomky tvarov, ktoré spoločne tlmočia dej ich vzniku.
Maľuje skromnosť, prázdnotu a ticho - všetko z hlboko zakoreneného popudu poskytnúť nám krátke nahliadnutie do svojho vlastného života.
Nekonečná rôznorodosť kompozícií, ktorú má naporúdzi, sa behom posledných rokov znovu vyvinula do geometrického usporiadania rozoznateľných tvarov. Teraz však  s nosnou ideou, že aj preštrukturalizovaná spoločnosť si zaslúži reflexiu a zmienku v jeho diele.
Ako obrazotvorné prvky sa do jeho tvorby ustavične vracajú erózia a rozklad, čo zvyčajne nesprevádza príliš vľúdne prijatie. Žijeme v čase, keď sú „krása“ a „dobrý vkus“ čím ďalej tým viac definované okamžitým názorom väčšiny ľudu, ovplyvneneného všemocnou silou médií. Preto je tiež možné považovať život a dielo Walthera Smeitinka-Mühlbachera za jemné napomenutie, že potrebujeme nový spôsob myslenia, aby sme nevdojak neskĺzli do éry sebectva, úpadku, neúspechu a vykorenenia.
Počas tvorivého procesu idú predstavy o maľovaní a maľovanie samotné svorne vedľa seba. Zdá sa, že obraz pre to nikdy nemôže dosiahnuť svoj cieľ , svoju konečnú podobu, lebo sa vždy zmieta vo vnútornom boji o premenu. Cieľom tohto autora je doviesť svoje umenie do svojej prazákladnej podoby a usilovať sa o dialóg medzi umelcom a divákom bez toho, aby  sa usiloval zapáčiť veľkému publiku.
Hmota je (u neho doslova) výtvarnou transpozíciou oduševnenosti hmoty samotnej; hovoreným slovom sa to nedá nikdy vyjadriť.
Iba materiál robí túto hmotu prístupnou a v tejto hmote je tento materiál uchovávaný: hmota a myšlienka sú jedno.


"O Waltherovych bránach“ (2016)
Autora: Piet Span
Pro katalog: Neverbálne obrazové signály
 
Ubehlo niekoľko desaťročí odvtedy, čo  sme s Waltherom premýšľali o putovaní jeho dielom. Predstavovali sme si, že do jeho obrazov sa dalo horizontálne vstúpiť – ako bránou do iného sveta. Za každým  sa vynáral nový výhľad s lákavým obzorom...
Lákavý obsah  neznámeho zobúdzal zvedavosť, podnecoval obrazotvornosť a cestovateľa robil zvedavejším.
Waltherove dielo sa vďačne prepožičiava na podobné hravé myšlienky,  na rozjímanie a vnútorné dialógy, ale ponúka tiež pokoj a duchovný priestor. V každom ťahu nanesenej farby sa navyše skrýva tajomstvo, ktoré vďaka jeho premysleným kompozíciám môže, ale tiež nemusí byť prezradené.
Umelec hnetie a modeluje záhady tak, že sú dešifrovateľné pri každej správnej divákovej dispozícii. Je to ľudský rozmer, ktorý sa v obraze zrkadlí – síce orámovane, ale ako brána do iných svetov nechávajú obrazy toto orámovanie zmiznúť.
V sumári jeho diela sa nachádzajú katalyzátory na každú emóciu, nové výhľady pre každého pozorovateľa a na každý lúč svetla nová paleta farieb. Walther nie je umelecký maliar, ale čarodejník  so surovinami. Pomocou čarovných prvkov vytvára nerozdeliteľné spojenia a divákov vťahuje do intímneho vzťahu s jeho dielom.
Napokon, Waltherovo dielo sa nenechá vlastniť, ale iba použiť, skromne ako obraz, ako prekvapujúce zrkadlo ročných období, alebo ešte inakšie – ako repoussoir  duše.
Zázračné  brány eskamotéra Walthera môžu  existovať len z milosti nesebeckého človeka Walthera, ktorý vo svojej tvorbe odkrýva svoju dušu a poskytuje tak každému pozorovateľovi príležitosť nechať sa ním takto inšpirovať. Bolo by vhodné pri každých vstupných dverách zavesiť aj jednu takúto bránu, aby každý mohol nahliadnuť do nového sveta.
Našťastie máme pred sebou tento katalóg – aj keď môže ponúknuť iba predstavu o jeho diele, aj  to len vymedzený čas – napriek tomu poskytuje dostatočný prehľad a pozýva na ďalšie pozorovania. Výhoda takto  prezentovaných miniatúrnych brán sa prejaví len čo tento katalóg otvoríte: pozorovateľ  sa oboznámi s Waltherovou tvorbou v horizontálnej podobe. Bon voyage!
Ja osobne si cestovanie s Waltherovym dielom dopriavam denne.


“Pieninská pasovačka v oranžovej farbe” (2015)
Autora: Emil Semanco
Pro: Slovenké Národné Noviny

Aj keď sa počet tvorivých maliarskych pobytov v prírode v rôznych kútoch Slovenska z roka na rok rozrastá a rastie aj počet tých, čo ich z rôznych pohnútok a na rôznej úrovni organizujú, je len málo takých, po ktorých zostáva trvalá stopa v mieste ich konania. Program najstaršieho umeleckého spolku u nás – Umeleckej besedy slovenskej (1921) – jej tvorivá i prezentačná prax a potencia sú zamerané na to, aby popri kvalitatívnych kreatívnych a evolučných zreteľoch prinášala aj isté hmatateľné pridané kultúrne hodnoty.
Ukazuje sa, že dnešný pojem plenér je rozmernejší a mnohovrstevnejší ako vo svojich začiatkoch pred desaťročiami – je ako poschodová torta z viacerých chutí a vôní. Už dávno to nie je len maľovanie prírodných motívov alla prima, výsledkom ktorého sú zavše alebo vyslovene „pohľadnicové krajinky“, čo pochopili aj iní, a preto je plenérov stále viac. A čoraz častejšie lákajú na ich organizovanie aj kupčíkov, všelijakých chytrákov, ba aj vyslovených špekulantov. Takže ak dnes konštatujeme istý plenérový boom, dvíhame pritom ešte nie hroziaci, ale varujúci prst. Pri hodoch zavše býva bolenie brucha... Nie každý dokáže urobiť medzinárodný výtvarný festival, aký už dvadsať rokov zastrešuje Galéria Andrej Smolák v Snine alebo také kvalitné maliarske sympózium, aké už dlhšie pripravuje akademická maliarka Jarmila Veľká v Mojmírovciach.

POD TROMI KORUNAMI
Už šiesty rok počas leta je lesnická Chata Pieniny vďaka ústretovosti široko ďaleko známeho hoteliera Jána Gondeka a Nadácie otvorených očí domovom múz vo farebnom šate s vôňou terpentínu a iných riedidiel. Jej príťažlivú panorámu na pozadí soSokolicou – matkou Pienin, ktorá mnohých inšpirovala na maľovanie a viacerí si ju odnášajú v srdci ako erbový znak tunajších tvorivých pobytov, tentoraz už zažívali posledný raz. Niežeby sa Pieninská pasovačka – ako stretnutie umelcov v tejto goralskej obci pomenovali – v programovom itinerári UBS defi nitívne porúčala do minulosti. To len povestná horská ubytovňa po desaťročiach permanentnej turistickej prevádzky sa konečne dočkala generálnej rekonštrukcie a na jej mieste –
ako sľubuje jej šéf – do ďalšieho plenéru za rok vyrastie moderné štýlové zariadenie so všetkým, čo vyžadujú súčasné trendy cestovného ruchu. Aj tento rok starosta UBS pozval do Lesnice umelcov z Holandska, Poľska, Bieloruska, Ukrajiny aj svojich vlastných členov, aby sa každý po svojom „popasovali“ s krajinárskymi motívmi aj s ďalšími inšpiračnými výzvami tejto „božskej záhradky“, ktorú už v stredoveku objavili kartuziáni i kamalduli z Červeného Kláštora a preslávil lietajúci mních Cyprián. V tomto roku si ju zamilovala zaslúžilá umelkyňa Ukrajiny Iryna Gresyková zo Záporožia, tak ako predtým predstaviteľ zakarpatskej umeleckej organizácie Boris
Kuzma, užhorodský majster Jozef Babinec, mimoriadny zjav zakarpatskej umeleckej kolónie Sergej Biba, bulharský galerista a výtvarník Veselin Damianov, jeho kolegyňa Demi Ormanová, Bielorusky Ilona Kosobuková a Oľga Nečajová z Minska, Júlia Angylováz Budapešti, poľské výtvarníčky Bernadetta Stepieńová, Malgorzata Twardzik Wilk a Alicja Czajkowska- Magdziaková, ktoré sa už medzitým stali riadnymi členkami UBS, aj mnohí ďalší, ktorí si termín stretnutia pod Tromi korunami pri Dunajci pevne značia do svojho kalendára a zostávajú mu verní.

NIZOZEMSKÝ GORAL
Povedomie o tomto nádhernom mieste s nenapodobiteľným svojrázom a koloritom šíria teraz najmä miestni pltníci, ktorí zachovávajú tunajšiu raritu – nezabudnuteľný
splav úchvatným skalným kaňonom s Jánošíkovým skokom, so Skamenenými mníchmi, s Cukrovou homoľou, s Panenským prameňom, so Svinskou skalou a s desiatkami ďalších legiend, pranostík a povier, ale aj pohostinnosť a srdečnosť tunajších horalov. A kto tomuto povedomiu pomáha – tak ako aj tím plenéristov – za zásluhy ho certifikovaný ceremoniár Ján Gondek, ktorého dedo Gašpar slávu pltníckeho (flisarského) stavu kedysi založil, pasuje do goralského stavu. V tomto roku si prvý stupeň goralskej identity – operený klobúčik (kapeľuše) s mušličkami za tri pobyty v Lesnici a účinkovanie na nich vyslúžil Walther Henrik Joseph Smeitink Mühlbacher z nizozemského Arhemu, ktorý tentoraz prišiel do Pienin štyri dni pred ostatnými maliarmi, aby sa ich dostatočne nabažil. A stále v rovnakom úžase – veď osemdesiat percent územia jeho krajiny leží pod úrovňou mora – sľubuje, že nabudúce do týchto velebných hôr privedie. Takže „Pepi od veterných mlynov“ – ako ho kolegovia medzi sebou dobrosrdečne volajú – má od tohto leta právo na oslovenie: Pán goraľ! A je na to aj patrične hrdý. Klobúk si ani nesnímal z hlavy... A keď, tak iba symbolicky pred atmosférou plenéru a záverečnou expozíciou vytvorených prác, ktoré spoločne s priateľom Sergejom Bibom, ďalším nesmierne
invenčným umelcom a členom viacerých zahraničných tvorivých združení, nainštalovali po drevených stenách lesnickej chaty. Na rozlúčku s ňou... No nielen preto bolo šieste pieninské sympózium v znamení oranžovej. V čase jeho konania vrcholil v Brazílii futbalový šampionát a „oranjes“ sa na ňom mimoriadne darilo. Walther oranžovej družine statočne držal prsty a fandil ešte hlboko po polnoci. Po finálovej porážke van Gaalovho výberu „žialil“ na terase haty ešte o piatej nadránom... Ale aj tak nielen za seba konštatoval: „Bol to dvestopercentný plenér!“
 
 
 
 
Back to content | Back to main menu